Filotheos Kokkinos
Filotheos Kokkinos | ||||||||
konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
Štát pôsobenia | Byzantská ríša | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Funkcie a tituly | ||||||||
konštantínopolský patriarcha | ||||||||
1353 – 1355 1364 – 1376 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Varianty mena | starogr. Φιλόθεος Κόκκινος | |||||||
Narodenie | okolo 1300 Solún | |||||||
Úmrtie | 1377/1378 | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | Pravoslávna cirkev | |||||||
Svätec | ||||||||
Sviatok | 11. október | |||||||
V cirkvách | Pravoslávna cirkev | |||||||
Svätý Filotheos Kokkinos (iné mená: Filóteos Kókkinos[1] Filotej Kokkin(os)[2]; starogr. Φιλόθεος Κόκκινος – Filotheos Kokkinos; * okolo 1300, Solún – † 1377/1378) bol byzantský mních, spisovateľ a teológ, konštantínopolský ekumenický patriarcha v rokoch 1353 – 1355 a 1364 – 1376.[3][4]
Počas života napísal mnoho diel a bojoval proti uzavretiu jednoty medzi Pravoslávnou cirkvou a Latinskou cirkvou a významne sa zaslúžil o presadenie hésychastických myšlienok a Palamov kult. Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý.[3][4] Grécka pravoslávna cirkev si jeho pamiatku pripomína 11. októbra.[5]
Meno Kokkinos (ryšavý) mu malo byť pripísané Nikéforom Grégorom pre jeho vzhľad, iné názory tvrdia, že šlo o priezvisko jeho rodiny.[6]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa okolo roku 1300 v Solúne do chudobnej rodiny[3][4] so židovského pôvodu[6] z matkinej strany.[5] Aby si mohol dovoliť vzdelanie, pracoval ako kuchár u Tomáša Magistra. Po tom, ako nadobudol vzdelanie, stal sa niekedy v jeho raných dvadsiatich rokoch mníchom. Pravdepodobne sa tak stalo v monastieri Chortaïtes[5] neďaleko Solúna. Následne sa stal hieromníchom na Athose. Niekedy v rokoch 1340/41 sa vrátil do Solúna, kde mu bolo zverené riadenie monastiera Filokalou. Možno od roku 1344 pôsobil ako igumen v monastieri Veľká Lávra, kde nadobudol veľké uznanie, čo viedlo k tomu, že bol v roku 1347 zvolený a vysvätený za biskupa, metropolitu Hérakleie Tráckej. Ako biskup sa v roku 1351 zúčastnil na cirkevnom sneme zvolanom patriarchom Kallistom I. Snem riešil otázku hésychazmu.[3][4] V tom istom roku janovskí žoldnieri vyplienili jeho metropolitné sídlo, o čom podáva správu vo svojich dielach.[6] Pomohol vykúpiť zajatých mešťanov. Sám počas svojho biskupského obdobia zrejme väčšinu času trávil v Konštantínopole.[5]
V roku 1353 bol ako verný prívrženec hésychazmu a priateľ cisára Jána VI. Kantakuzéna dosadený na stolec ekumenického patriarchu. Stalo sa tak z dôvodu, že Kallistos odmietol korunovať za cisára Kantakuzénovho syna Matúša. Patriarchom bol ale len do roku 1355. Po Kantakuzénovej abdikácii bol totižto na stolec opätovne dosadený predchádzajúci patriarcha Kallistos. Ďalšie desaťročie strávil väčšinou v konštantínopolskom kláštore Krista Akathalepta, kde aktívne tvoril. Patriarchom sa opätovne stal až v roku 1364 po Kallistovej smrti. Do jeho druhého obdobia patriarchátu spadá kanonizácia Gregora Palamu za svätého. Oponoval cirkevnej únii so Západom i osobnej konverzii Jána V. na katolicizmus. Za jeho patriarchátu bola čiastočne obnovená jurisdikcia ekumenického patriarchu nad Srbskom a samotný Filotheos si robil nároky na autoritu nad celou cirkvou. Po nástupe cisára Andronika IV. na trón bol znovu zosadený a poslaný do niektorého konštantínopolského kláštora (možno Akathaleptos). Zomrel niekedy pred rokom 1379. Čoskoro po smrti začal byť uctievaný ako svätý.[3][4][5][7]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Filotheos bol plodným autorom. Napísal viacero homiletických a dogmatických diel, ako aj niekoľko hagiografií. Ako obranca hésychazmu napísal 14 diel proti Barlaamovi z Kalábrie a 15 diel proti Nikéforovi Grégorovi. Napísal aj dve liturgické príručky Diataxeis. Boli využívané v gréckom i slovanskom pravoslávnom prostredí. Bol pravdepodobne najvýznamnejším hagiografom palaiológovského obdobia.[5] Venoval sa najmä dobovým hésychastom a svätcom z jeho rodného mesta. Najvýznamnejšie životopisy z jeho pera sa zaoberali životom svätého Sávu Mladšieho a Germana Maroula a patriarchu Izidora I. Boucheira. Napísané boli na relatívne vysokej úrovni štýlu, boli plné biblických, liturgických, patristických citátov a narážok. Ponúkajú pohľad do byzantskej spoločnosti štrnásteho storočia. Skladal tiež životopisy (vitae), logoi a enkomiá svätých z predchádzajúcich storočí.[5] Významné je aj dlhé enkomion na Gregora Palamu. Historickú hodnotu majú jeho reč a list (Logos historikos) o dobytí Hérakleie. Bývajú mu pripisované aj viaceré hymny, ktorých autorom však mohol byť Filotheos Sinaita.[3][4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 56.
- ↑ ŠAFIN, Ján. Z dejín ruského religiózneho myslenia. Novgorod, Moskovská Rus a Západ od konca 15. storočia - Gennadievská Biblia, novgorodská Sofia. Historia Ecclesiastica (Prešov: Vydáva Centrum excelentnosti sociohistorického a kultúrnohistorického výskumu Prešovskej univerzity v Prešove vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity), 2015, roč. VI., čís. 2, s. 50. Dostupné online [cit. 2021-01-23]. ISSN 1338-4341.
- ↑ a b c d e f PHILOTHEOS KOKKINOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1662. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f Filotheos Kokkinos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Prah a : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 160.
- ↑ a b c d e f g Philotheos Kokkinos In: Lexikon byzantinischer Autoren [online]. Príprava vydania Michael Grünbart, Alexander Riehle. Berlín: Akademie-Verlag, [cit. 2021-01-23]. Dostupné online.
- ↑ a b c MEYENDORFF, John. Byzantium and the Rise of Russia: A Study of Byzantino-Russian Relations in the Fourteenth Century. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-13533-7. S. 178. (po anglicky)
- ↑ PHILOTHEOS KOKKINOS. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 324 – 325. (po anglicky)